Zver v Tatrách a víchrica

Text a snímky Juraj KSIAŽEK, Správa TANAP

Mnoho krát sa už cez Tatry prehnali víchrice. A neraz po sebe zanechali vyvrátené, či polámané stromy niekedy aj celé porasty. Aj na piatok 19. novembra 2004 predpovedali meteorológovia v oblasti Tatier silný nárazový vietor. Od rána na to upozorňovali hlavne v rozhlase. Až dopoludnia sa však nič mimoriadne nedialo.

Bolo zamračené, niekde slabo snežilo inde pršalo. Ľudia v Tatrách netušili čo príde k večeru. Pravdepodobne to však cítila zver. Očití svedkovia pozorovali zvýšený pohyb jelenej zveri už na poludnie. Zver vychádzala na polia a lúky čo bežne robí len zavčasu ráno alebo večer. To, že zvieratá cítia príchod nepriaznivého počasia najčastejšie pozorujeme u kamzíkov. Tie na určité lokality, hlavne v nižších polohách, prichádzajú už jeden dva dni pred zhoršením počasia.

V ten osudný piatok 19. novembra začal vietor silnieť krátko po pätnástej hodine. A zosilnel až na neuveriteľných 170 až takmer 200 km/hod. V priebehu jednej hodiny vyvrátil, alebo polámal stromy na súvislej ploche 12 tisíc hektárov v objeme približne 2,5 milióna metrov kubických drevnej hmoty. Postihnutý bol les na južnom úpätí Vysokých Tatier v páse dlhom takmer 40 km, širokom 2 až 3 km od Podbanského po Tatranskú Kotlinu. Slabší vietor fúkal blízko hornej hranice nad 1 200 m n.m. a tiež v nižších polohách na rozhraní lesa a lúk, polí a pasienkov. To, čo po sebe zanechala víchrica sa ukázalo až po rozvidnení na druhý deň ráno. Na rozsiahlych kalamitných plochách zrazu stáli obnažené budovy tatranských osád, dovtedy schované v lese. Najviac postihnuté je okolie Vyšných Hágov, Tatranskej Polianky, Smokovcov. Jeden človek prišiel o život. Vznikli obrovské materiálne škody. Boli zavalené komunikácie, trate, turistické chodníky.

A čo zver ? Obavy o to, ako a či prežila jelenia, srnčia, diviačia zver túto pohromu odznievali hneď v prvých hodinách po víchrici. Aké sú straty? Nezobudili sa už zaľahnuté medvede? Z odstupom času (po dvoch mesiacoch) sa ukazuje, že prvé odhady strát na zveri boli prehnané. I keď skutočné straty sa možno ukážu až po spracovaní kalamitných plôch, ktoré sú v súčasnosti ešte neprístupné, ukazuje sa, že zver sa predsa len vďaka svojim inštinktom a schopnostiam zachránila. Doteraz je známy prípad ťažko zranenej srny, ktorú následne usmrtili líšky a jednej zavalenej jelenice. Spred niekoľkých rokov poznáme prípad, kedy padajúci strom usmrtil jeleňa. Okrem priamych strát na zveri však víchrica zničením veľkých plôch lesa spôsobila na nejakú dobu zánik biotopov. Najmä živočíchy bezprostredne viazané na vysoký les tak prišli o svoje životné prostredie. Ak prežili, budú si musieť nájsť nové teritória v lesoch, ktoré ostali stáť. Ako príklad možno spomenúť hlucháne a jariabky. Samozrejme aj ďalšie druhy vtákov, ktoré zas hniezdia vysoko v korunách stromov.

A čo obyvatelia najvyšších polôh kamzíky, svište ? Ako som už v úvode spomenul, kamzíky vedia špatné počasie vycítiť a zavčasu vyhľadajú záveterné miesta, ktoré veľmi dobre poznajú. Silné vetry vo vysokohorskom prostredí bývajú častejšie, preto aj zvieratá ktoré tam žijú sú tomu prispôsobené. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že táto víchrica nemala na kamzíky vplyv. Ak sme pri kamzíkoch, v posledných rokoch sa ich populácia stabilizovala a začína mierne narastať. Zvlášť potešiteľné sú najmä početné prírastky. V minulom roku sme zaznamenali dokonca narodenie dvojičiek, čo je u kamzíkov vzácne. V súčasnosti je v slovenskej časti Tatier okolo 350 kamzíkov. Horšie sú na tom svište, ktoré síce víchricu prečkali už spiace hlbokým, pravým zimným spánkom, no z niektorých dolín v posledných rokoch celkom vymizli. Zatiaľ z neznámych príčin zanikli celé kolónie napríklad v Belianskych Tatrách.

Kalamita z 19. novembra minulého roku svojim rozsahom a dôsledkami vojde do dejín Tatranského národného parku ako najväčšia v jeho viac ako 50. ročnej histórii. Určite i v dávnejšej minulosti boli v Tatrách kalamity podobného rozsahu o čom svedčia napríklad dobové fotografie, nápadne pripomínajúce dnešnú podobu najmä okolia tatranských osád. Predpokladá sa, že lesy na úpätí Vysokých Tatier tak ako si ich pamätáme z obdobia spred víchrice tu budú najskôr o sto rokov. Budú však v inom drevinovom zložení, v rôznej štruktúre, bližšie prírodným lesom, ktoré by mali byť odolnejšie a stabilnejšie. Na väčšej časti kalamitnej plochy bude drevná hmota spracovaná a následne zalesnená. Na menšej ploche, v najprísnejších rezerváciách, dostane priestor príroda. Tu drevo zostane a les sa tak ako po tisícročia obnoví bez pomoci človeka. Žiaľ o tom, ako aj o podobe cestovného ruchu v situácii, ktorá vznikla po kalamite sa rozpútala polemika, ktorá dúfajme vyústi do rozumného riešenia ako pre tatranskú prírodu, tak pre obyvateľov a návštevníkov Tatier.