Zo života tatranských svišťov

Juraj KSIAŽEK, člen KFP pri ČMMJ

”Tatranský svišť je vyslovený buržoa. V době, kdy zuří hrozná bytová krize právě tak v Evropě, jako v Australii, Africe a Americe, vydržuje si dvojí byt, letní a zimní, po celých šest měsíců nepracuje, nýbrž bohulibě spí a tyje z nastřádaného tuku. Jeden svišť u Dlhého plesa ve Velické dolině, který tu spokojeně žije mezi kamením pod srázy Gerlachovského štítu, měl patrně jinou mentalitu, než my, kteří jsme přežili světovou válku. Když jsem mu v letě r. 1919 s výčitkou připomenul, jak přepychově bydlí, zatím co v Praze je plno nešťastníků, kteří se tlačí v nemožne přecpaných dírách, kteří bydlí železničních vozech, přespávají v parcích anebo vůbec nebydlí, odvětil mi s jakousi nonchalatní drzostí takto. My lidé jsme prý povedený ”národ” (podle přízvuku chtěl říci pronárod), neboť dovedeme jen kritisovati druhé, ale břevna ve vlastním oku nevidíme. A posadiv se na zadní nožičky, nafoukl svůj žlutohnědý kožíšek, až byl tlustý jako kulička, a rychle rozžvýkav trochu trávy, takto pokračoval: Jaká pak bytová nouze u vás a jaký přepych u nás ? Až si každý člověk (zde užil neuctivého výrazu, jehož nechci opakovati) postaví sám svůj letní a zimní příbytek jako páni svišťové a aspoň po šest měsíců v roce bude postiti, bude prý se mnou mluviti dále. Ovšem pýcha domácich pánů je velká, třebas nevybírají činže. Tak byl jsen umlčen a ještě jsem spolkl poznámku, že bychom mohli zrušiti ministerstvo zásobování, kdybychom byli jako svišťové.”

Snímek Juraj KSIAŽEK

Takto popísal tatranských svišťov Dr. Karel Domin, známy botanik Karlovej univerzity a spoluautor myšlienky zriadenia Tatranského národného parku, vo svojej knihe Tatranské obrazy v roku 1926.

Svište patria k typickým obyvateľom vysokých pohorí. V strednej Európe sú rozšírené iba v Alpách, Pyrenejách a v Tatrách. Na Slovensku sa okrem pôvodného výskytu v Západných, Vysokých a Belianskych Tatrách (Tatranský národný park ), vyskytujú aj v Nízkych Tatrách, kde boli umelo vysadené v 19. storočí.

Tatranské svište sú v niektorých znakoch, hlavne formovaní lebky - v nosovej oblasti, ako aj ďalších vonkajších telesných znakoch, odlišné od svojich alpských príbuzných. V roku 1961, na základe týchto odlišností, popísal profesor Kratochvíl tatranského svišťa ako samostatný endemický poddruh - Marmota marmota latirostris.

Spolu s tatranským kamzíkom patrí k najvýznamnejším druhom, ktoré sa tu zachovali z doby ľadovej, čiže patria k tzv. glaciálnym reliktom. Podobne ako kamzíky, patria aj tatranské svište k vzácnym a kriticky ohrozeným živočíchom s celoročnou ochranou, ktorej história sa začala písať už v roku 1872 prijatím zákona o ochrane zveri, okrem inej aj svišťov.

V živote svišťov je niekoľko významných a zaujímavých javov. Vari najzaujímavejší je spôsob prečkania zimných mesiacov, a to v tzv. pravom zimnom spánku - hibernácii. Ukladajú sa naň spoločne v priestore svojej podzemnej nory, ktorú si počas leta starostlivo vystieľajú suchou trávou. Zimný spánok trvá v tatranských podmienkach takmer sedem mesiacov. Počas spánku klesajú svišťom hodnoty fyziologických funkcií. Zviera vdychuje iba 2 - 3 razy za minútu, srdečný tep klesá zo 114 úderov za minútu na 5. Teplota tela klesá na 8 - 10 °C. Energetická spotreba tela sa znižuje o 90%. Koncom apríla, začiatkom mája sa svište zo zimného spánku prebúdzajú. V tom čase je v horách pomerne veľa snehu. Neraz sa musia na povrch prehrabať cez vrstvu snehu, ktorá na niektorých miestach môže mať aj dva až tri metre. Týždeň až desať dní po prebudení sú svište len málo aktívne a nepríjmajú ani potravu. Potom nasleduje obdobie párenia, kedy sa zvyšuje ich aktivita a typické pre toto obdobie je neustále mávanie chvostom v zvyslom smere, najmä pri stretnutí sa dvoch jedincov. Ďalším nápadným a častým prejavom sú milostné hry dospelých svišťov podobné zápaseniu. Mláďatá sa v hlavnej nore rodia po 34 dňoch, asi v polovici júna. Pridájenie materským mliekom trvá stále v nore asi 40 dní. Až potom, v druhej polovici júla, vychádzajú mláďatá po prvý krát na svetlo sveta. Vtedy začínajú príjmať aj rastlinnú potravu. Mláďatá svišťov dosahujú asi jednu tretinu veľkosti dospelých a sú rovnomerne sivo sfarbené. Sú, ako väčšina mláďat, veľmi hravé. Svište sú zvieratá s dennou aktivitou a počas krátkeho horského leta trávia

veľa času pasením sa v okolí svojich nôr, vyhrievaním sa na slnku a vysokohorské doliny oživujú svojimi hrami a rôzne modulovaným hvízdaním, ktorým vyjadrujú ako varovanie pred nepriateľom, tak označovanie teritória a tiež prejavy radosti. Začiatkom jesene, koncon septembra až začiatkom októbra ich aktivita klesá, stávajú sa ospalými až jedného dňa z povrchu zmiznú celkom. Pred uložením sa na zimný spánok ešte upchajú vchod do hlavnej nory zmesou kamenia, zeminy a suchej trávy.

Pozorovanie svišťov v blízkosti turistických chodníkov, často na neveľkú vzdialenosť, patrí k nezabudnuteľným zážitkom návštevníkov Tatranského národného parku. Žiaľ, aj počet svišťov v posledných rokoch klesol na kritickú hranicu. Niektoré ich kolónie celkom zanikli a tak aj stretnutia s nimi sa stávajú čoraz vzácnejšími.

Myslivost č. 8/2002