Za losmi do Nórska

Ing. Matúš Rajský, Stredoeurópsky inštitút ekológie zveri Wien, Nitra, Brno, Medzinárodné pracovisko ekológie a výživy zveri pri VÚŽV Nitra Ragnar Jelsnes, Sarpsborg, Nórsko

V Nórsku lemovanom fjordami, ale aj v celej Škandinávii predstavuje los (v nórštine “elg”) určitý symbol krajiny. Značná časť ciest v lesných oblastiach je oplotená, čím sa predchádza kolíziám so zverou, alebo je opatrená výstražnými značeniami. Kým u nás poznáme siluetu jeleňa, v Nemecku srnca, v Škandinávii je to los. Popri mýtických troloch - škriatkoch sa tu s podobizňou losa stretnete pomaly na každom kroku. Je to mohutné zviera s pôsobivým výzorom, opradené mnohými bájami. Plínius píše, že los sa môže pásť kvôli svojmu veľkému hornému pysku len pospiatočky a vraj podobne ako slon nemá v predných nohách kĺby, a preto ich nemôže ohýbať. Pri odpočinku si nelíha, ale sa opiera o strom. Uloviť sa ho dá ľahko tak, že sa tieto stromy napília, los ich svojou váhou zlomí, spadne na zem a už sa nedokáže postaviť.

Biotop losa v poľovnom revíri východne od Bronnoysundu (severné Nórsko)

Los (zool. názov los mokraďový Alces alces L.) bol podľa fosílnych pozostatkov rozšírený takmer v celej Európe. Človek však potreboval pestovať plodiny, klčoval, odvodňoval a na začiatku n. l. sa los zo západnej Európy vytráca. Rimania sa stretávali s losmi už len zriedkavo, v Germánií o nich počuli a niekoľkých chytili. Za ich domovinu označovali “les hercýnsky” čiže lesy stredného Nemecka, Čiech až po Karpaty, odkiaľ bolo v r. 238-248 n. l. privezených 10 losov na zápasenie do Ríma, kde boli tiež ozdobou triumfálnych pochodov. Prítomnosť losov na území Čiech popisuje dvorný kaplán cisára Karola IV. okolo r. 1354, ktorý do kroniky zapísal : “V Čechách je zviera s veľkými ušami, divoké a zúrivé, s veľkými rohmi, ktorými sa ale nebráni. Má pod bradou veľký vak, v ktorom zhromažďuje množstvo vody, pri behu ju ohrieva a strieka po psoch a lovcoch a čoho sa dotkne, to sa strašne spáli.” Los bol na našom území vyhubený v 17. stor., no zaznamenávané sú ojedinelé pozorovania. Ide najmä o migrujúcich mladých jedincov z Poľska, ale aj z býv. ZSSR, kde sa po 2. svet. vojne zaviedla ochrana. Na Slovensku bol prvý pozorovaný v apríli r.1961 na južných svahov Nízkych Tatier, jeho trasa bola sledovaná a posledná správa o jeho pohybe je z oblasti Spišskej N. Vsi z januára r. 1962. Prvé pozorovanie losej ruje v ČSSR bolo v r. 1978. Skupina sa skladala z dvoch losov, losice a dvoch losíčat a na jar r.1979 bola videná losica s dvoma čerstvo narodenými a dvoma minuloročnými mláďatami (Hromas, 1987). Výskyt tejto zveri na Slovensku a v Čechách bol zaznamenaný viackrát. Jedno z posledných pozorovaní v r. 2002 (stopa) pochádza z okolia Dudiniec.

Škandinávia patrí medzi oblasti trvalého výskytu losov. V Nórsku boli jeho stavy na začiatku 20. stor. nižšie ako v súčasnosti. V r. 1925 tu bolo ulovených 1186 ks. Uvádza sa však, že početné stavy neboli nikdy presne zistené. Podieľa sa na tom rozsiahlosť územia, náročnosť terénu a riedke osídlenie. Po 1. svet. vojne zaviedla nórska vláda trojročnú ochranu losov. Ako uvádza Kostroň (1938) v Nórsku bujnel športový lov losa a ohrozený bol tiež rosomák, rys a medveď. V súčasnosti je podľa Hella a kol. (2000) v Nórsku lov losa priemerne 0,12 ks na 1 km2 územia, čo po prepočte na celú výmeru predstavuje približne 39 000 ks ročne. Vo Švédsku je početnosť vyššia, v r. 1925 sa ulovilo 1888 ks a v r. 1932 - 1934 priemerne 6497 losov. Skutočný stav však bolo opäť veľmi ťažko určiť, keďže podľa zákona platilo, že človek mohol uloviť zver v prípade ak bol ohrozený smrťou hladom. V súčasnosti sa loví 0,21 ks na 1 km2 (95 000 ks). Vo Fínsku 0,13 ks na 1 km2 (44 000 ks) a v Poľsku 0,003 ks na 1 km2 (940 ks).

Dvojročný los ulovený v oblasti rašelinísk Vatnan

Z uvedených údajov vyplýva, že sa stavy losov v Škandinávii zvýšili, má na tom značný podiel aj regulovaný lov a niektoré ochranné opatrenia, napr. v r. 1907 vo Fínsku vláda nariadila 25 rokov ochrany losa, čím sa pomohlo tejto zveri natoľko, že sa rozšírila až k Leningradu.

“Losie hodiny” obdrží poľovník po absolvovaní streleckej skúšky

V Nórsku prejavovalo domáce obyvateľstvo o lov losa vždy značný záujem. Poskytoval mäso (dospelý jedinec dosahuje 300 - 500 kg), kožu, opradenú mnohými poverami, ktorá bola vysoko cenená hlavne v stredoveku. Kazajka z nej zhotovená vraj chránila majiteľa pred bodnými ranami a táto časť odevu sa uchovávala v rodine aj po niekoľko generácii. “Kopýtka” sa považovali za univerzálny liek, parožie sa používalo na výrobu úžitkových predmetov a zbraní. Význam trofeje ako ho poznáme u nás bol vedľajší. Pri prejazde krajinou sa stretnete s losími parohmi na vrátach, alebo priečeliach domov.

Mechanizácia používaná pri prevoze zveri

Los bol považovaný v niektorých oblastiach Európy za škodlivú zver a podľa Jandu (1928) škody na drevinách nevyváži úžitok, ktorý prináša a nemal by sa vyskytovať v racionálne pestovaných lesoch. Hromas (1987) uvádza, že losy zaznamenané v ČSSR konzumovali hospodársky nevýznamné druhy drevín a škody nimi spôsobné nie sú príliš závažné.

Interiér poľovníckej izby u priateľa Ragnara Jelsnesa (ukážka kmeňovitého typu parožia)

Oblasti Nórska s výskytom losa majú charakter smrečín, borín s brezou, osikou, alebo lesotundry vo vyšších polohách prechádzajúcej do skál porastených nízkou vegetáciou. Prestúpené sú riekami, jazerami, rašeliniskami a močiarmi pred ktorými pociťuje zahraničný poľovník určitý rešpekt a tvrdenie domácich, že zapadnete nanajvýš po kolená nepôsobí najpovzbudivejšie. Los obľubuje biotopy s dostatkom vody, rád do nej vchádza, vytrvalo pláva a nielen v sladkej, keďže boli pozorované plávajúce kusy v Baltickom mori. V močaristých terénoch, kde by iné zviera s jeho hmotnosťou neprešlo, sa pohybuje vďaka rozťahujúcim sa raticiam, no i tak sa stáva, že sa v rašelinisku utopí.

Los sa živí kôrou a vetvičkami, požiera viaceré druhy vŕb (biela, krehká, plazivá, päťtyčinková, purpurová, popolavá, rakyta atď.), okrem iných osiku, topoľ čierny, brezu, jelše a borovicové ihličie. Tiež rád spása vodné rastliny (aj lekná a záružlie), chaluhy, lesné bobule, prasličku, púpavu, rákos, huby, atď. Vyhľadáva aj agrárne plodiny. Známe sú Orlowského pokusy, ktorý dal vysadiť v oblasti Kurského zálivu 1 000 000 jedincov vŕb. Kombináciou selektívneho odstrelu a bohatej vŕbovej paše sa dosiahli pozitívne výsledky v tvorbe parožia.

Pre Nórsko, ale aj Švédsko sú charakteristické červené domčeky s bielymi obločnicami, ktoré sú roztrúsené v odľahlých územiach. Na okolitých lúkách sa pasú ovce, kravy a kone. Pri kravách boli videné aj losy. My sme sledovali v jedno ráno na poli dvoch pasúcich sa v skupinke so srnčou zverou. Podľa starých Jakutov a Aldanov boli ešte v 19. stor. losy využívané na jazdecké účely. Ruská vláda to však zakázala, pretože sa jakutskí zlodeji pri prenasledovaní kozákmi ukrývali v nedostupných močiaroch. V rodinnom parku Namsskogan sme mali možnosť sledovať, že jedinci odchovaní ľuďmi sú krotkí a prítulní. Popísaný je však prípad z r. 1867: Pastier dobytka sledoval statného losa blížiaceho sa k stádu. Býk sa vyrútil proti nemu. Los, keďže prebiehala doba ruje, bol podráždený a zrazil býka na zem, kde ho ubodal. V r. 1873, tiež počas ruje, prenasledoval losí samec lesníka, ktorý sa zachránil medzi kopami sena. Pravdepodobnou príčinou podráždenia mohla byť prítomnosť poľovníckeho psa. Zviera sa nebezpečnými raticami ubráni pred predátorom (vlk, medveď, rosomák, rys) lepšie ako parožím. Z poľovníckych skúseností vyplýva, že pri prenasledovaní losom, by mal človek náhle meniť smer úniku. Los potom spravidla nepokračuje v útoku.

Pri pohľade na správanie tejto zveri možno badať vzdor, tvrdohlavosť. Neuniká tryskom, ale overuje situáciu a vyráža len na kratšie vzdialenosti. Starý samec sa pred zaľahnutím vracia po svojej stope tak, aby mohol zvetriť nebezpečenstvo. O jeho duševných vlastnostiach hovorí lovec losov Fritz Bley: “Kto sa len raz zadíval do ľstivého, vzrušeného a divokého oka losieho, kto len raz šiel za ním vysokým rákosím, alebo porastom zakrpatených briez a pozoroval, ako neobyčajne opatrne a potichu sa prikráda ako líška a dokáže sa prepliesť radom honcov, ako si vždy vyvolí správne miesto, ako sa vracia aby skryl svoje ležovisko a zakryl svoju stopu, ako vo vode, aby oklamal prenasledovateľov robí oblúky a črieda ako u ako vlkov kráča v stopách vodcu... isto nebude upierať losom duševné schopnosti a nebude ich podceňovať”.

V Nórsku je los lovený nadhánkou pomocou losích psov. Na základe vykopávok sa usudzuje, že predkovia týchto psov stáli po boku lovcov už pred tisíckami rokov a vikingov sprevádzali na morských plavbách. Spôsoby lovu losov boli v severských krajinách rôzne. Lovené boli postriežkou, posliedkou, nadhánkou, do pascí, sietí. Prenasledovali ich na lyžiach a snažili sa ich zahnať na ľad, kde boli v nevýhode. Vo Fínsku sa lapali losy aj do jám. Niektoré rodiny mali desiatky až stovky takýchto zariadení. Na Sibíri sa tiež používali samostrely, lov z člnov a často sa poľovalo “po nastu”, obyčajne vo februári a marci, keď sneh uniesol človeka, ale los sa zabáral. Dedinčania z kostromskej gubernie v Rusku takto ubili v jednom dni tristo losov (Janda, 1928). Používali sa tiež lajky, ktoré losa zastavili a lovec sa mohol priblížiť. Známy je aj spôsob vábenia počas ruje.

V Nórsku je 370 000 poľovníkov, t. zn. 8,4 % obyvateľstva poľuje (na Slovensku asi 1 %). Počas poľovačky na losov sa komunikuje vysielačkami, keďže poľovníci sú od seba značne vzdialení. Poľovačky sa zúčastňuje zväčša 5-8 lovcov a vzájomne sa informujú aká zver bola zaregistrovaná a ktorým smerom postupuje, taktiež je takto možné jasne stanoviť začiatok a koniec poľovačky. Najprv však musíte absolvovať streleckú skúšku. Vo Fínsku sa napr. strieľa na strelnici z voľnej ruky trikrát na stojaceho a trikrát na bežiaceho losa vo vzdialenosti 75 m. Časový limit je 20 s. a všetky zásahy musia byť v terči. Po zložení skúšky je vydané osvedčenie platné tri roky na celom území (Unsere Jagd, 8/2003). Psy majú na obojkoch vysielačky kvôli sledovaniu ich pohybu, príp. ak prenasledujú zver, poľovník pozná smer jej trasy. Poľovačka na losy je platená formou licencií na stanovené obdobie (1 týždeň), buď na súkromných, alebo štátnych pozemkoch. Štátne revíry sa nachádzajú v severnejšom, hornatejšom teréne s väčším výskytom soba. Los sa loví od 25.9. do 15.11., pričom sa termín v rámci tohto intervalu posúva podľa zemepisnej šírky. Čím severnejšie, tým skôr sa začína loviť. Mäso je vysoko cenené a jeho predajom sú do určitej miery kompenzované investície do poľovačky. Ak sa plán v revíri nesplní, tak po týždňovej prestávke lov pokračuje. Napr. v revíri s výmerou 2500 ha, ktorý sme mali možnosť vlani v októbri spoznať, bol plánovaný odstrel 5 jedincov. Stanovená je veková a pohlavná štruktúra odstrelu, ktorá je prísne kontrolovaná, napr. 2 dospelí (v treťom roku života a staršie) a 3 mladí jedinci (v prvom a druhom roku života). Pomer pohlavia má byť 1 : 1 (v tomto príp. teda 2:3, alebo 3:2). Pohlavie sa rozlišuje aj pri losíčatách. Vychádza sa zo skúsenosti, že ak losicu nasledujú dve mladé, tak prvé býva obyčajne samičieho a druhé samčieho pohlavia. Využívajú sa moderné prostriedky a čas je hospodárne využitý. Ak nepoznáte miestny terén a máte pridelený vzdialený “štand”, môže sa stať, že vám vedúci poľovačky ukáže smer a pomocou satelitného systému na určovanie geografickej polohy, súradníc a fotografie miesta vyrážate. Mapu revíru a buzolu dostávate automaticky hneď na začiatku poľovačky. Na prepravu zveri sa používajú malé pásové vozidlá, keďže “chlapi poďte ťahať” by pri 300 kg losovi ležiacom v náročnom teréne nesplnilo svoj účel. V cene licencie je ubytovanie na chate priamo v revíri. Starostlivosť oň a činnosti v ňom vykonávané prebiehajú pod dohľadom profesionálneho poľovníka. Z ulovených jedincov musia byť predložené spodné čeľuste z dôvodu kontroly a evidencie odstrelu. Trofej sa nepredkladá. Plán lovu navrhuje štátny orgán a posúva ho na schválenie nižšej jednotke s regionálnou pôsobnosťou, ktorá má na starosti tiež štatistiku odstrelu a kolízií dopravných prostriedkov so zverou. Jesenné počasie býva na Škandinávskom poloostrove značne premenlivé, slnečné dni sa striedajú s hustým snežením. Počas nášho pobytu klesla teplota z 8 °C na -14 °C. A dva dni po príchode sme sa borili rašeliniskom zapadnutým 25 cm snehu. V nasledujúcich dňoch teplota opäť stúpla a sneženie sa zmenilo na vytrvalý niekoľkohodinový dážď. Selektívny odstrel samcov sa na základe vývoja parožia nevykonáva. V poľovníckych zbierkach, ale aj prírode u živej zveri sme pozorovali dva druhy parožia. Častejšie sme sa stretli s kmeňovitým, bez lopát, ktoré je členené od vidliaka po šestoráka, alebo osmoráka. Niekedy takýto jedinec nasadzuje parožie vidliaka po celý život. Sú prípady, keď mladý los nasadil dva tri krát po sebe kmeňovité a potom lopatovité. Pôsobivejší je druhý typ losieho parožia, lopaty. Nádejný samec nasadzuje už ako prvé malú lopatku. Na základe vývojového radu losích zhodov v Namsskogane sme odhadli kulmináciu trofeje u tohto jedinca vo veku 9 rokov, teda podstatne skôr ako u jelenej zveri. Martenson popisuje kulmináciu parožia u losov vo veku 9-12 r. Podľa Riesenthala je to vek 8 - 9 r. Počas siedmych dní sme v spomenutom revíri ležiacom v oblasti fjordov na západnom pobreží východne od Bronnoysundu videli okrem losíc a losíčat osem losov, z ktorých tri boli ulovené. Collett uvádza z Nórska parohy s rozlohou 145 cm s 28 výsadami. Súčasná kvalita je slabšia. Najsilnejšia trofej, ktorú sme videli mala najväčšie rozpätie 80 cm s 11 výsadami a bola označená domácimi poľovníkmi za silného “býka”. V porovnaní s kanadskými losmi sú telesné miery rozdielne. Tie dosahujú hmotnosť 500-800 kg a rozpätie lopát 1,2 až 2 m.

Z ďalších druhov sa v Nórsku loví sob, v množstve 0,02 ks na 1 km2, v prepočte na celé územie 6500 ks (Laponci domácich značia obojkami), jelenia zver 0,05 ks na 1 km2 (16 000 ks) a srnčia zver 0,16 ks na 1 km2 (52 000 ks), populárna je poľovačka na snehule 1,4 ks na 1 km2 (453 000 ks), ďalej jariabok 0,02 ks na 1 km2 (6500 ks), hoľniak 0,10 ks na 1 km2 (32 000 ks), hlucháň 0,05 ks na 1 km2 (16 000 ks), divé husi a kačice 0,24 ks na 1 km2 (78 000 ks), pričom na mori sa loví vodné vtáctvo bez licencií, divé holuby 0,26 ks na 1 km2 (84 000 ks), líška hrdzavá (polárna je chránená) 0,04 ks na 1 km2 (13 000 ks), kuny 0,03 ks na 1 km2 (9700 ks), norok americký 0,05 ks na 1 km2 (16 000 ks), diviak je zriedkavý a podobne ako u psíka medviedikovitého je odstrel celoročný, poľuje sa aj na rysa a tuleňa (považovaný je za škodcu rýb), loví sa guľovnicou z člna ak je more pokojné, alebo na pobrežných skalách. Vlk je chránený, výnimky na odstrel sa vydávajú len v prípade lokálneho premnoženia, podobne je to s medveďom a rosomákom, ak ide o problémových jedincov, ktorí škodia farmárom na ovciach, alebo soboch.

Na cestách, ale i počas poľovačky sa v Nórsku stretnete s vysokým stavom krkavcovitých vtákov, a tak vás na ceste krajinou Vikingov sprevádzajú sojky, kavky a severnejšie hlavne straka, v domácom jazyku “šáde”, šedivka “kráke” a krkavec “ravn”. Ponad fjordy tiahnú bernikly a ak v noci postojíte pred chatou, môže sa vám naskytnúť nezvyčajný pohľad na blikajúcu polárnu žiaru.