Ďeň medzi kozorožcami

01.04.2002 | Myslivost

No nie je to taká jednoduchá záležitosť pokiaľ potrebujete cestovať 1000 km na nejaké miesto.

Kozorožce majú v Alpách veľmi rozsiahle migračné oblasti a hlavne v lete sa len veľmi ťažko dá predpokladať miesto ich výskytu. Potom sú to aj terénne prekážky. Na to som síce z Tatier zvyknutý avšak súťažiť z kozorožcami tak isto ako s kamzíkmi nemá zmysel.

Kozorožec vrchovský - (Capra ibex) bol v Alpách na začiatku minulého storočia prakticky vyhubený. Výskyt posledných asi 60 ks v oblasti Gran Paradiso bolo základom pre projekt jeho záchrany a vlastne aj na vytvorenie Národného parku Gran Paradiso. Po desaťročiach prísnej ochrany boli znovu vysadené aj vo Švajčiarsku, Rakúsku a teritórium ich výskytu je až v Julských Alpách v oblasti Triglavu - Slovinsko.

Kozorožec vďaka svojej fyzickej dispozícii je schopný žiť a pohybovať sa v najvyšších polohách alpínskych lúk pri zmene stanoviska uprednostňuje prechod horskými hrebeňmi. Prechod údoliami sa mu javí ako prekážka. Vo vysokých polohách nad 2000 m ostáva aj počas zimy, len na jar - koncom mája a začiatkom júna schádza do nižších partií za prvou jarnou trávou.

Koncom novembra sa mi naskytla príležitosť vybrať sa znovu za nimi , ale po prvýkrát to bolo v období nastávajúcej ruje. Samozrejme som mal obavy z návalov snehu pretože počasie v tomto období je nevyspytateľné. Prvé a najpotrebnejšie informácie mi poskytla turistická informačná kancelária v mestečku Cogne, čo je turisticke centrum s rozsiahlymi turistickými chodníkmi - v zime

lyžiarske bežecké trate rôznej náročnosti. V samotnom Cogne je viac ako 40 hotelov a penziónov - v novembri však bol otvorený iba jeden hotel.

Doporučená trasa pre pozorovanie a fotografovanie kozorožcov je z dedinky Valnontey ( asi 4 km od Cogne) smerom k chate Sella. Z tejto chaty sa vyráža na vrcholové výstupy na Gran Paradiso (4061 mnm). I keď som už raz v týchto terénoch bol, kozorožce som nevidel. To však bolo leto. Uveril som jednoznačnosti doporučenia najpravdepodobnejšieho výskytu. Z parkoviska v dedinke Valnontey veľmi jednoducho nájdete značkovaný chodník. Pravdupovediac nebolo tam ani živej duše a chodník sa štveral strmo v serpentínach najprv lesom, potom to už boli iba zriedkavé kry a po obchvate skalného rebra som prvýkrát vyberal ďalekohľad, lebo sklané úbočia som už mal na dosah. A uvidel som zopár kôz s tohoročnými a minuloročnými mláďatami. Rozhodoval som sa či idem za nimi primo, alebo budem pokračovať chodníkom. Nakoniec som pokračoval po chodníku čo bola síce niekoľkonásobne dlhšia trasa ale menej nebezpečná a namáhavá, pretože moj fotobatoh s nejakou potravou a nápojmi je ťažší ako 20 kg. Asi po polhodine som sa už pohyboval na úpätí sklaných brál keď chodník viedol hornou hranou rozsiahlej alpínskej lúky, orientovanej juhovýchodne. Sklon lúky bol asi 40 stupňov teda pomerne strmé úbočie. Ako som pozoroval a vyberal trasu kade sa najbezpečnejšie dostanem ku kozorožcom, mimovoľne som prehliadol aj chodník asi 200 m predo mnou a neveril som vlastným očiam, za zákrutou ležali priamo na chodníku dva kapitálne samce, a neďaleko nich ďalší dvaja asi 3 roční dorastenci.

Začal som fotografovať najprv zo vzdialenosti asi 80 m a potom každých 10 metrov. Moje nervy…keď som bol od nich asi 10 metrov až vtedy sa im uráčilo zdvihnúť sa, prezreli si ma pekne zblízka a lenivo zišli asi 3 metre pod chodník a znovu zaľahli. Vôbec som im neprekážal a vo svojej blahosklonnosti ma trpeli, pretože tam sú oni doma. Tak som sa pekne zložil , bol som už pánom situácie, niečo už bolo ”doma” myslím tým asi 40 obrázkov a nepochyboval som že zopár ich bude dosť dobrých. Času som mal dosť, bolo iba 9 hodín ráno, slniečko, no skrátka pohoda. Tak som sa tým mojím vysnívaným kozorožcom mohol prizerať z bezprostrednej blízkosti.

Neboli veľmi aktívne, skôr by som povedal že leňošili ( alebo si šetrili energiu na ruju?)

V jednej chvíli sa pán údolia rázne zodvihol a začal brať vietor. Táto činnosť mi je známa u jeleňov,kamzíkov - bral pach z vánku, ktorý vanul od čriedy samíc. Po chvíli sa ukľudnil a znovu začal driemať. Zrejme sa ešte nič nedialo, ani ja som nič necítil…

Striedavo sa občas pokojne popásali.

Až okolo poludnia sa tam objavili prví turisti, urobili si zopár obrázkov a pokračovali ďalej. Okolo 2 popoludní tam dorazil jeden talian aj z manželkou. On filmoval na video ona fotografovala. Tak som toho pána poprosil aby mi urobil dokument z miesta činu.

Ten pán bol dosť znalec miestnych pomerov. Informoval ma že vrchol ruje bude tak o dva týždne, ale to tam už bude hodne snehu. ( už mám teraz plán na budúci rok okolo 10 Decembra…) Potom sme zbadali približovať sa ďalšie dve skupiny samcov, tí mladší sa trochu postrkovali, tak sme sa im vybrali v ústrety lebo boli od nás asi 200 metrov. Navzájom sme sa približovali až skupinky zastali asi 60 metrov od nás. Dvaja mládežníci to z tréningom na súboje mysleli celkom vážne- nakoniec posúďte sami ( Obr.1,2,3,) Tie silné samce však veľmi nebojovali, zrejme ešte nebolo o čo. Aj keď by to bolo vítané, tie dramatické súboje ešte ostávajú ako nesplnený cieľ. Ale majestátnosť a krásu týchto zvierat som mal možnosť vychutnať a trúfam si povedať aj dosť presvedčivo zaznamenať- zachytiť na obrázkoch. A až toľko šťastia naraz by som si snáď ani nezaslúžil. Zasvätení sa možno pýtajú, načo som sa tam trepal zo 6 kilovým objektívom, keď sa tam dali urobiť slušné snímky aj z vreckovým kompaktom. V týchto terénoch však urobí kozorožec zopár rýchlych krokov a už ste iba v polohe štatistu. Rozhodne nejaký zoom objektív povedzme 70 - 300 mm je užitočný, avšak mať v zálohe povedzme 500 mm objektív sa rozhodne oplatí.

Čo dodať na záver?

Kozorožec je rukolapný dôkaz, že ak sa chce, môže človek cieľavedome napraviť aj to, čo sám pokazil. Dnešné stavy viac ako 10 000 kozorožcov sú toho dôkazom, a dnes sa stali aj poľovnou zverou, pri veľmi prísnom režime plánovania a selekcie. Mne je len ľúto, že sa to nedarí v prípade našich tatranských kamzíkov. Ale veci sa snáď dali do pohybu…

Ešte jedna poznámka pre tých, ktorí by sa do oblasti Národného parku Gran Paradiso chceli vybrať. Priamo pri nástupe na chodník ku chate Sela je malá ale rozkošná alpská botanická záhrada. Na ploche asi 1 ha máte možnosť pozerať a fotografovať okolo 1000 druhov alpských rastlín v prirodzených podmienkach. Záhrada je otvorená od mája do konca októbra. O turistických možnostiach nemusíte pochybovať. Napríklad priamo z parkoviska som narátal na okolitých skalných bralách 42 kamzíkov. Na alpínskych lúkach je naozaj množstvo svišťov. Stačí mať trochu kondície a šťastie na počasie. Prajem Vám veľa podobných zážitkov.