V agrárnom sektore sa všetko točí okolo peňazí

V dôsledku biologického charakteru výroby si financovanie poľnohospodárstva vyžaduje osobitný prístup. V agrárnej verejnosti patria preto finančné témy medzi najpertraktovanejšie a odrážajú prakticky celé názorové spektrum. Väčšina úvah sa odvíja od legislatívy, podľa ktorej sa podnikanie v agrárnom sektore môže podporovať napríklad aj poskytovaním „návratných prostriedkov štátnych peňažných ústavov so zvýhodnenými úrokovými podmienkami“.

- Určité formy pomoci existujú, ale som presvedčený, že by mohli byť účinnejšie a predovšetkým stabilnejšie. V minulosti zabehnutý systém bonifikácie úrokov a poskytovania záruk sa zmenil a do značnej miery skomercionalizoval. Ak by mal inú podobu, mohol by sa modifikovať a vyvíjať tak, že by ešte viac pomáhal podnikateľom na pôde. Najmä v transformačnom období, ktoré ešte stále nemôžeme považovať za ukončené, by to bol bezpochyby veľký prínos, - povedal Jozef Marenčík, predseda Poľnohospodárskeho družstva Senica.

Poľnohospodársku prvovýrobu charakterizuje pomerne vysoký podiel zásob na výnosoch. Súvisí to najmä so sezónnosťou, pričom zásoby sa z hľadiska obrátkovosti dajú rozdeliť na tri základné skupiny. Prvú tvorí rozpracovaná výroba s obrátkovosťou 4 až 11 mesiacov, do ktorej patrí tiež osev ozimín a jarín, viacročné krmoviny na ornej pôde a zásoby objemových i jadrových krmív. V druhej sú zvieratá vo výkrme a zvieratá určené na ďalší chov, kde obrátkovosť dosahuje tri mesiace až dva roky.

V podnikoch hospodáriacich na pôde sa stav zásob, patriacich do obidvoch týchto skupín, pohybuje v rozpätí od 15 do 20 miliárd korún. Obrátkovosť osciluje okolo polročnej hranice. Kapitolou samou o sebe sú trvalo sa obracajúce zásoby, ktoré nemožno podceňovať už aj preto, lebo ich objem v prvovýrobe predstavuje desiatky miliárd korún.

- Pokiaľ viem, jednotlivé poľnohospodárske subjekty majú rozdielny prístup k bankovým úverom, - uviedol Viliam Kompas, predseda Zväzu roľníkov a agropodnikateľov Slovenska. - Ak by to súviselo len s ich celkovou ekonomickou perspektívnosťou, nedalo by sa proti tomu nič namietať, lenže prax niekedy poukazuje na príliš zložité, ba až neprimerané záručné mechanizmy, ktoré požadujú peňažné ústavy najmä od samostatne hospodáriacich roľníkov. Aj keď sa situácia v tomto smere postupne zlepšuje, finančné problémy sú naďalej oveľa zložitejšie ako výrobné.

Názory na ich riešenie sa kryštalizujú už viac rokov. Zatiaľ čo predchádzajúce fázy transformačného procesu priniesli viaceré zmeny a vyústili do aktuálneho systému bonifikácií úrokových sadzieb a poskytovania záruk prostredníctvom Slovenskej záručnej a rozvojovej banky, teraz nastalo obdobie „preklenovacích“ úverov, do ktorého sa zapája viac veľkých bánk. Zatiaľ možno v zásade hovoriť o dvoch časových horizontoch presadzovania prípadných noviniek - krátkodobom a dlhodobom. V prvom prípade ide o urýchlenú tvorbu, či skôr o úpravu terajšieho mechanizmu pre prax v pokračujúcom období sociálno-ekonomickej transformácie. Druhý je časovo oveľa náročnejší a stále „koketuje“ s myšlienkou prijatia osobitného zákona, na konci ktorého by mohol byť až vznik špeciálneho peňažného ústavu na financovanie potrieb agrárneho sektora.

Stanislav Nemec

(Roľnícke noviny, č. 44, 28. októbra 2005)