Situácia v odvetví je ponurá a napätá

Zložité postavenie agropotravinárskeho komplexu, zapríčinené pôsobením viacerých negatívnych činiteľov, núti poľnohospodárov k maximálnemu využitiu vnútorných rezerv. Podnikatelia na pôde ich však už veľa nemajú, a tak tadiaľto cesta k ekonomickej stabilizácii nepovedie. Napriek tomu možno očakávať ďalší pokles zamestnanosti v prvovýrobe, ktorá v „čistej“ podobe už dávno klesla pod kedysi nepredstaviteľnú hranicu 100-tisíc osôb.

Fámy o agrárnej prezamestnanosti sú minulosťou, pretože podniky znížili počty zamestnancov na minimálnu možnú mieru. Oveľa výraznejšie ako predtým pôsobí aj fenomén sezónnej zamestnanosti, keď firmy v zimnom období pracovníkov nezamestnávajú a do pracovného pomeru ich berú späť až v čase špičkových sezónnych prác. Zracionalizovali sa tiež náklady, súvisiace s využitím techniky, prepravnými cestami a ďalšími položkami.

Podľa Václava Fabriciho, predsedu Zväzu poľnohospodárskych družstiev a obchodných spoločností SR, agropodnikatelia žijú z podstaty už dosť dlho na to, aby nemali žiadne väčšie rezervy. Živočíšna výroba nepozná sezónnosť a ani v rastlinnej nepracuje toľko zamestnancov na plný úväzok, aby sa dali všetci v zime poslať na úrad práce. Navyše, takéto riešenie nepredstavuje prínos z hľadiska stabilizácie vidieka ani samotného poľnohospodárstva.

- Každé znižovanie zamestnanosti predstavuje ústup z našich pozícií, pretože dnes sa už musí spájať aj s poklesom výroby, - uviedol Vladimír Volečko, predseda Roľníckeho družstva Myjava - Tura Lúka. - Stáli pracovníci v rastlinnej produkcii si čerpajú počas zimy dovolenky, starajú sa o uskladnené zásoby a plnia aj ďalšie úlohy, spojené s bežnou prevádzkou. Mnohé subjekty sa v snahe ekonomicky prežiť zbavujú majetku, ktorý bezprostredne nepotrebujú. Predávajú nielen nepotrebné budovy a sklady, ale aj rekreačné zariadenia a niektoré pridružené výroby, aby za utŕžené prostriedky udržali svoje hlavné aktivity. Robia to napriek tomu, že predávaný majetok by mohol byť zdrojom ich budúcich príjmov, čím by rozšíril štruktúru tržieb a zmiernil by riziko ich výkyvov.

Ako ďalej konštatoval V. Volečko, viaceré podniky znížili počty hospodárskych zvierat. Rozvoj živočíšnej produkcie by pritom viedol k vyššej spotrebe krmovín a kŕmnych surovín, k zlepšeniu ich cenovej úrovne a k väčšej previazanosti základných druhov agrárnej výroby v celej jej štruktúre.

- Všetky tržby prakticky „zhltne“ bežná prevádzka, takže poľnohospodári zvyčajne nemajú z čoho napĺňať investičné fondy, - zdôraznil Juraj Nuoška, predseda Poľnohospodárskeho družstva Očová v okrese Zvolen. - Návratnosť investícií má dlhodobejší charakter, no my dnes potrebujeme rýchlo otočiť doslova každú korunu. To zvyšuje riziko, že na to v budúcnosti doplatíme. Všetky tieto signály naznačujú, že ktosi nepotrebuje, aby Slovensko malo konkurencieschopné poľnohospodárstvo. Aj preto je situácia v odvetví ponurá a napätá.

Podľa Jána Pásztora, samostatne hospodáriaceho roľníka z Levíc, na pokraji „zrútenia“ sa nachádzajú najmä „súkromníci“, ktorí môžu skrachovať v dôsledku poklesu cien viacerých agrárnych komodít. V tomto smere sa len ťažko dá robiť presnejšia predikcia, no minimálne 20 až 30 percent subjektov prvovýroby nemusí v dohľadnom čase prežiť tento tlak a ďalšie ich môžu nasledovať. Z kontaktov na samosprávnej úrovni možno usudzovať, že z hľadiska kapitálového vybavenia a dôchodkovej situácie slovenskí poľnohospodári zaostávajú za kolegami z okolitých krajín o 20 až 30 percent. A to je rozdiel, ktorý im situáciu na spoločnom európskom trhu rozhodne neuľahčuje.

Stanislav Nemec

(Roľnícke noviny, č. 42, 14. októbra 2005)