Poľnohospodárom sa zdaňujú aj dotácie

Pravicoví a liberálni politici i ekonómi stále obviňujú poľnohospodárov z prejedania štátnych financií, ktoré sa má uskutočňovať neefektívnym využívaním agrodotácií. Poľnohospodárom sa odporúča zefektívniť a zintenzifikovať svoju činnosť, ktorá by mala byť na takej úrovni, aby rezort dotácie ani nepotreboval. Ponechajme teraz bokom otázku, ako to realizovať bez prístupu k úverovým zdrojom i bez efektívnej štátnej podpory. K neefektívnemu využívaniu dotácií totiž prispieva práve spomínaná, niekedy až ultraliberálna politika. Pri zostavovaní tohtoročného rozpočtu sa upravovali aj daňové zákony. A to až tak, že poľnohospodárom sú zdaňované aj dotácie, ktoré dostávajú od štátu. Jednou rukou dávať a druhou brať - naozaj veľmi zvláštna politika. Zaplatiť však treba aj značný počet úradníkov na zadministrovanie týchto "opatrení". Sľubované možnosti úprav účtovníctva, ktoré mali saturovať tento nedostatok, odmietajú daňové úrady akceptovať. Poľnohospodárska prvovýroba tak prichádza niekedy až o štvrtinu aj tak nízkych dotácií. Priamym dôsledkom je strata konkurencieschopnosti doteraz exportne zaujímavých komodít, ako sú napríklad obilniny. Svetová potravinová organizácia vyjadrila nad takýmto postupom počudovanie s tým, že hádam žiadna krajina na svete nepracuje tak intenzívne na zruinovaní vlastného agrosektora, ako sa to, možno nechtiac, ale o to účinnejšie darí na Slovensku.

Pozoruhodný je aj dvojaký meter uplatňovaný pri posudzovaní rastu cien. Vo všetkých odvetviach hospodárstva je vrele odporúčaná zásada zvýšiť ceny okamžite, keď určitá činnosť vďaka rastu nákladov prestane byť rentabilná. V elektroenergetike, pri výrobe pohonných látok či v plynárenstve sa ceny zvyšujú bez veľkých problémov, s jednoduchým odôvodnením, že ak nekryjú náklady, inej cesty niet. V poľnohospodárstve, kde nemožno už dlhší čas hovoriť ani len o minimálnom raste cien, pretože vzhľadom na infláciu reálne klesajú, táto zásada neplatí. Pritom samotní politici uznávajú, že poľnohospodárstvo nízkymi cenami už roky brzdí infláciu a v podstate udržuje sociálny zmier. V trhovom hospodárstve by však vždy malo platiť - niečo za niečo. Zatiaľ však len poľnohospodári doplácajú vlastnou existenciou.

Aj ďalšia nerovnosť je hodna zamyslenia. Základom liberálnej teórie je rovnosť šancí, rovnosť pred zákonom a s tým súvisiaca vymožiteľnosť práva. Realita na Slovensku, aj napriek neprebernému množstvu presvedčených liberálov, za touto teóriou značne pokrivkáva. Tí istí liberáli totiž presadzujú názor, že ak už je nutné poľnohospodárov podporovať, tak len tých, ktorí sú schopní, perspektívni, flexibilní... Proti tomu nemožno nič namietať - napokon, to isté presadzujú aj samotní poľnohospodári. Otázne však zostáva, ako určiť, kto je perspektívny a kto nie. Napríklad len vytunelovaný nitriansky mäsokombinát a nitrianska mliekareň stojaca pred krachom dlhujú prvovýrobcom takmer 300 mil. Sk, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou už nikdy neuvidia. Najschopnejšie poľnohospodárske podniky sa tak razom dostávajú medzi najhoršie. Svoje pohľadávky môžu vymáhať ešte roky, fungovať však prestávajú, a nie vlastnou vinou, už teraz. Veritelia a dlžníci sú si totiž na Slovensku pred zákon rovní naozaj iba teoreticky. Zabezpečiť vymožiteľnosť práva je však úlohou tých istých politikov, ktorí na Slovensku, možno nevdojak, realizujú kapitalizmus voľnej súťaže 19. storočia.